Na horách, cez karibik, slzy, modelky a Čokoládu

Autor: Akim Nalsky | 20.3.2007 o 11:42 | Karma článku: 5,64 | Prečítané:  2209x

Mám rád hory. Akékoľvek. Ale najviac tie vysoké, plné skál, ľadu, snehu, tie nedostupné. Stredisko Trois Vallais je plné hôr. Hotelov a ich kaviarní. V jednom hoteli, v jednej kaviarni s pressom asi za dvanásť eur a croissantom grátis listujem v National Geographic. Kaviareň má okná od stropu až k podlahe, od oblohy s vrcholkami hôr až k mojím nohám. To sú hory, ktoré mám najradšej. So šálkou kávy a s dobrým výhľadom. Za hodinu začne snežiť, káva vychladne, dokonalý obraz.

Prišli sme sem pred pár dňami...

Mám pre teba jeden návrh, zakričal mi do ucha Marcus Aurelius. Podnik reval drinkami, farbou, mladými peknými telami, hudbou, chaosom a masou ľudí.
Mykol som plecom, naznačil mu, nech je ten návrh akýkoľvek, počká. Už dve minúty som hypnotizoval barmanku. Vyzerala ako leto s kučeravými svetlými vlasmi, vyťahaných slnkom. Vedľa drviča na ľad mala položený pohár s červeným, keď z neho pila, na chvíľu zastavovala svet.
Marco sledoval môj pohľad, nepovedal nič.
Zavolal mi poobede, príď tam a tam, máme tu také stretnutie, pár známych. Asi z dvesto ľudí bolo jeho známych len zopár. Ostatných stiahol so sebou a možno ani sám nevedel z akého dôvodu. Mal prirodzený talent byť strojcom zábavy aj jej strojvodcom.

Vo vrecku mi zavibroval telefón, smska od Volgana.
Zajtra obed. Nič si neplánuj. Odpísal som, že platí a zdvihol som oči, aby som znovu hypnotizoval barmanku. Stála predo mnou a čakala, kým dopíšem.
Keď sa nám stretli oči, usmiala sa. Usmial som sa aj ja, len trochu a pomaly, nič som nehovoril, nechcelo sa mi. Stačilo sa iba dívať. Vyzerala ako dve jednosmerné letenky do karibiku.
Čo vám dám? zakričala otázku do hluku.
Telefónne číslo, zakričal som naspäť.
Čo? nepočula.
Mojito, zakričal som silnejšie.
Myslel som, že piješ len drinky s vodkou, zakričal mi Marcus Aurelius do ucha.
Neodpovedal som, len som kývol smerom k barmanke. Daj mi papier, hovorím.
Nemá, tak sa načiahnem za servítkami na bare.
A pero, kričím. To má. Štýlové, značkové, drahé. Toto má malé razenie limited. Chvíľu ho prevraciam medzi prstami, prezerám. Marco ma pozoruje.

Píšem odkaz na obrúsok, atrament sa rozpíja do písmen.
Takmer Vás nepočujem. A to je škoda, pretože by sme sa určite zoznámili. Mohli by ste, prosím Vás, predpokladať, že sa už poznáme a napísať mi telefónne číslo. Rád by som Vás pozval na červené, ktoré, zdá sa, milujete.

Podpísal som sa. Doniesla mojito a ja som jej posunul papierový obrúsok po pulte. Zobrala si ho a šla k inému zákazníkovi, cestou si ho čítala. Potom sa otočila smerom k nám a smiala sa.
Priniesla oriešky, misku postavila na obrúsok, žmurkla a odišla. Ani som si nestihol objednať ďalší drink.
Marcus Aurelius si pritiahol oriešky k sebe, ja som vytiahol obrúsok. Cammi a jej telefónne číslo.
Ja už pôjdem, povedal som Marcovi.
Chcel som s tebou niečo prebrať, znovu kričal.
Zajtra mi zavolaj. Nechal som na bare peniaze, na čo sa Marcus Aurelius na mňa pozrel ako na blázna a odišiel som domov.

Dáš si aj mlieko? ozval sa Sebastián od dverí.
Dám si, odpovedám.
Sedeli sme v malej kuchyni, prezeral som si nejaké časopisy, ktoré som vzal z recepcie hotela. Sebastian si miešal kávu a keď ju dopil, rozhodol sa, že ešte spraví.
Nie je, kričí naspäť.
Tak si nedám, pomyslím si.
Postaví na stôl dva hrnčeky čerstvej kávy. Čas sa natiahne, spomalí, vonia kávou a nič nerobením. Otočím si stoličku bokom, nohy si vyložím na druhú.
Nič.
Sa.
Nedeje.

Sebastián krúti lyžičkou medzi prstami. Sú čierne od uhlíku, aj na tvári má šmuhy. A pod očami kruhy. Nočné skice, obrazy.
Na čom robíš, spýtam sa ho?
Kreslím akty, potiahne tvárou a zvraští čelo. Pokrčí ramená, akoby nevedel, kde začať. Naskočia mu vrásky okolo očí, potom sa slabo usmeje, len taký úškrn.
Je krásna, súmerná. Akoby narysovaná, rozhovorí sa. Ale neviem ju kresliť, iba tak z dvoch alebo troch pohľadov.
A čo teda robíš celé noci? opýtam sa.
Sexuje s ňou, z dvoch alebo z troch pohľadov, odpovie Alita, keď vôjde. Bez známky citu, len také suché konštatovanie.
Má biely župan a mokré vlasy. Po tvári jej tečú kvapky, vyzerajú ako slzy, splývajú do väčších kvapiek, zlejú sa v kútiku úst a stečú na bradu. Po krku do výstrihu, tam ich vsaje župan. Tie štastnejšie nájdu cestu medzi prsiami a tečú ďalej.
Sedíme okolo stola, striedavo ich pozorujem. Obaja sa dívajú cez vlastné prsty alebo šálku niekam do neznáma. Okolie pre nich existuje, ale nevnímajú ho úplne.
Len lyžičky je počuť a Alitino sŕkanie horúcej čokolády. Potom zacinká nechtami o šálku, odhrnie si z čela prilepené vlasy a nové kvapky stečú k očiam. Bohyňa sĺz.
Sebastián sa nadýchne, ako by chcel niečo povedať, ale rozmyslí si to, zdvihne sa a odíde. Ticho nám tu nechá. Tiché, až hmatateľné.
Už spolu nežijete? opýtam sa Ality.
Ani nezdvihne oči a povie, nikdy sme spolu nežili.
Už spolu nespávate? opýtam sa znovu.
To bolo hrozne dávno, skonštatuje.
Nechám to tak. Nie je to moja vec.
Alita sa postaví, prejde ku mne, vytiahne si župan vysoko na stehná a sadne si obkročmo na mňa. Pery má horúce, jazyk hebký. Netrvá to dlho, neodtiahne sa, objíme ma a položí hlavu na plece.
Zajtra mám narodeniny, zašepká, chcela by som niečo. To je jedno čo. Na chvíľu zmĺkne, takmer nedýcha, len sa trochu trasie akoby mala zimomriavky. Potom zaželá dobrú noc a odíde.

Nechce sa mi spať. Celá Paríž je vonku, na uliciach, v parkoch, autách. Ľudia, čo k nej patria a niektorí v nej žijú. Pre niektorých žije Paríž. Pre takých, ktorí majú stále vlastné časové pásmo, žijú so zafixovanou vlastnosťou, že sú dôvodom a nie príčinou. Neuvedomujú si to, nevedia o tom. Možno. Bolo to tak, je a bude. Pozorujú, ako sa okolie mení a skonštatujú, aha zmena, nič viac.
Dívam sa na telefón, potichu zvoní, na displeji bliká Marcus Aurelius.
Áno, ozvem sa.
Snáď ešte nespíš, povie s otázkou v hlase a chvíľu počká ako zareagujem. Keď som ticho, pokračuje. Potreboval by som súkromného barmana teraz. Nechceš sa pridať na jednu akciu?
V pozadí počujem len pár hlasov, väčšinou ženských, z hlučného klubu je už asi preč.
To je ten návrh, čo si spomínal? opýtam sa.
Nie, to je niečo iné... chce pokračovať, ale preruším ho.
Tak sprav nový, možno ma to zaujme, navrhnem mu ja.
Tak si povedz.
Päťsto euro, ráno kakao s croissantom, hovorím.
Platí a robíš aj šoféra.
Kam mám prísť?

Dáš mi minerálku? opýta sa ma jedna modelka. Má zelené oči, krátke vlasy.
Nie, odpoviem a dívam sa jej do očí.
No ták, zatiahne.
Ja miešam, ty piješ. Nehovoríš, čo chceš piť, to sú pravidlá tohoto baru, poviem. Pohnem kútikmi úst, díva sa na mňa prekvapene, možno zhrozene a tak to nevydržím hrať. Usmeje sa.
Za pár hodín letím do New Yorku a hneď ma čaká práca. Podávam jej fľašu.

Bar plný modeliek. Vlastne nie len modeliek, ale hlavne. Prechádzajú sa a postávajú tu obálky všetkých možných časopisov. Možno, neviem. Marco by asi povedal, to je tá a tá a dnes ju budem mať.
Čo je v pláne? spýtal som sa ho po príchode.
Ja mám v pláne tamtú, ukazuje prstom na jednu z modeliek. Potom tie dve tamto a ešte tamtá blondínka a ešte... nedopovie a hľadá ju v miestnosti. No, ešte jednu, nevidím ju teraz, povie.
On je chorý na piču. Tak sme tomu hovorili doma na Slovensku. Chce mať všetky, najlepšie naraz a okamžite. S tým sa nedá nič robiť. Je to ako keď ste nevyliečiteľný závislák. Alebo keď je niekto na prachy. Napríklad ako ja. Alebo aspoň približne.
Marco ženy chce a musí. Má potrebu ich dostať tam, kam chce. Najčastejšie do postele. Všetko je v takej pohode, že každej tá posteľ príde ako prirodzené pokračovanie rozhovoru. Možno sa ho raz opýtam prečo to vlastne robí.
Daj mi kľúče od auta, poviem mu.

Po chvíli príde minerálková modelka. Bez slov položím na pult dve fľaše. Len sa usmeje a pije z fľaše, hltavo a hlasno prehĺta. Ten zvuk je príjemný. Keď dopije, je zadýchaná.
Rozprávame sa o nej, na Nemku je príliš pekná. Hovorí, že o svojom pôvode nevie presne. Rozpráva mi o New Yorku, porovnáva. Nenútene rozpráva a ja sa nenútene pýtam. Predstavujem si to mesto, ju, ako chodí hore dole po tých širokých uliciah, vážne telefonuje a vybavuje vážne veci. Ako vo filme.
A ako to bolo s tou prehliadkou? opýta sa odrazu. Kým si prišiel, rozprával nám, kývne hlavou na Marca, ako ste sa dostali na prehliadku.

Premietne sa mi v hlave obraz spred dvoch dní, alebo už troch. Šli sme cez deň po Champs-Elysées. Pred vstupom stál chlap, celý v čiernom, nad tým nápis, mená návrhárov, pár áut.
Chcem ísť dnu, povie mi Marcus Aurelius, keď prejdeme okolo.
Pozvánku máš? spýtam sa ho.
Nie, vybavíš to? skúša a pozerá na toho chlapa, čo stojí pred bránou.
A koľko by si za pozvánku dal? spýtam sa ho ja.
Nepovie nič, len vytiahne peňaženku z náprsného vrecka kabáta a podá mi ju. Otvorím ju, je dosť plná, zoberiem z nej tritisíc v päťstovkách a vložím si ich do ľavého vrecka. Vo vrecku ich rozdelím na polovicu, tri bankovky držím v ruke. Pravou rukou vytiahnem nôž tak, aby ho Marcus Aurelius videl. Palcom ho otvorím, ticho oceľovo cvakne, keď dosadne poistka a vložím si ho pravého vrecka. Divadielko. Vo vrecku ten nož zavriem.
Chlapovi pri vchode hovorím, že mu dám päťstovku, ak nás pustí dnu. Nechce. Marcus stojí ďalej, zakrývam mu výhľad. Zvyšujem ponuku na tisíc a chlap váha. Vyberiem z vrecka tisícpäťsto, odrátam a podávam mu tisíc. Stále váha, možno vie, že dostane viac. Dám mu aj zvyšok.
Kývnem na Marca a ideme dnu.

Hovorí, že si ho udrel do brucha a potom ste šli na prehliadku, povie mi modelka. Že si ho jednou ranou zložil, dodá.
Hej, aj to je možná verzia, poviem a usmejem sa.
O hodinu ju veziem na letisku, nechá mi všetky svoje čísla a rozlúči sa so slovami, v New Yorku ťa čakám.
Musíš prísť ty do Európy, hovorím jej, nemám pas.
Smeje sa odchádza.

Cestou späť z letiska začína svitať, v bare je o poznanie prázdnejšie, Marca tu vidím s dvomi modelkami sedieť pri bare a rozoberajú niečo životne dôležité. Možno sex.
Spravím vám niečo? opýtam sa, keď sa postavím za pult.
Mne presso, zakričí z opačného konca jedno z dievčat a všetkých predbehne. Ostatní to berú ako dobrý nápad a tiež si objednávajú.
Nechceš k tej káve ešte niečo? opýtam sa modelky na konci baru.
Posteľ, odpovie ona a unavene sa usmeje.
Je to mulatka, tak pekne čokoládová, len ju posypať lieskovými orechami.
Pritiahne si šálku pod nos, namočí pery, odsŕkne si len trochu a potom už nepije, len vdychuje vôňu.
Nepiješ kávu? opýtam sa jej.
Nie.
Len vdychuješ?
Uhm.
Fajn debata, poviem.
Hej, povie ona a smeje sa.
Akim, zájdi na recepciu, povie Marco, povedz, nech nám donesú pár voľných kľúčov.

Vojdem do izby, dvere nezavriem, len kráčam k posteli a padám do nej. Chvíľu ležím, ale predsa len vstanem a idem do kúpeľne.
Toto je lepší hotel ako ten Sebastiánov. Asi o hviezdičku, ak nie viac. Natiahnem sa vo vani a driemem. Premýšľam, že by som si mal nastaviť budík, nech stihnem obed s Volganom.
Vrátim sa do izby, v posteli leží Čokoláda a spí. Chcem ju posunúť, dotknem sa jej, je nahá.
Ešte ten budík a zaspávam.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prirovnávajú ho k Procházkovi. Končí Galko v politike?

Odídenci zo SaS pomohli otvoriť schôdzu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Ficovi chutí bezmocnosť

Prečo sa predseda Smeru hnevá na Bugára.


Už ste čítali?