reklama

Ruský ovocný pohár

Čo je tam také ticho? opýtal sa Xavier, keď som zdvihol telefón. Som v Louvri, povedal som mu. Aj na druhej strane ostalo ticho, akoby trochu rozpačité. Kde? opýtal sa ešte raz. Louvre, múzeum, si domáci, mal by si to poznať, hovorím mu. Viem čo je Louvre. Čo tam robíš? vyzvedal ďalej. To, čo všetci. Chodím a pozerám sa, vravím.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Neveril mi. Volal kvôli nejakej práci, ale nemal čas mi o tomrozprávať, len navrhol stretnutie v nejakom bare, či kaviarni. Takževečerný drink s Kareninou sa predlži ešte aj o hľadanie baru.

V Louvri blúdim, niekedy bezcielne a niekedy dômyselne presne.Obrazárne na nižších poschodiach sú plné obrovských obrazov s nejakýmivýjavmi z biblie alebo podobných námetov. Raz či dva-krát sa mi stalo,že som sa pri nich pristavil. Raz to bolo preto, že nejaký starý pánvysvetľoval skupinke mladých ľudí pôvod, históriu aj námet jedného ztých obrazov.
Bolo to zaujímave, ale dnes by som si asi nespomenul, ktorý obraz tobol. A raz som sedel pred jedným obrazom plným násilia. Rovno predtýmobrazom boli staré pohovky pre návštevníkov zdvojené. Aby si mohlo viacľudí sadnúť a vychutnať si krv na plátne, tváre utrpenia aj ošiaľu.Pohľad na vraždy a otvorené rany.
Úžasné. Pred storočiami sme vedeli nádherne a verne vykresliť krvavú tisícročnú históriu.
A vieme to podnes. Vernejšie, lepšie a skutočnejšie. Vôbec sa najlepšiednes vykresľuje skutočnosť. Len niekedy, niektoré rany zakrývajú šatyalebo zakrvavená deka.

Blúdenie ma doviedlo k menším obrazom. Tie mám rád. Keby som vedel ako,tak ich ukradnem. Paradoxom je, že by som si ich asi nechal. Ich cenaje vysoká, riziko ich vlastnenia ešte vyššie a napriek tomu...

Tie oči sú nádherné, vlastne len jedno, z druhého vidieť len mihalnice.Ale aj to, ktoré nevidieť musí byť nádherné tak, ako to prvé. Tmavéoči, plné emócií, strachu, prekvapenia, nádeje, pokory. Smútku.
Pootvorené ústa, cez ktoré sa derie chladný vzduch akoby sa šlanadýchnuť, prudko, akoby si zľakla. Lícne kosti, linka brady a nosadotvárajú krásnu tvár. Pery tak isto vynikajú. Je nádherná.
Si cvok, vieš to? skonštatovala Karenina, keď som jej opísal jedenobraz. Veď Delacroix ju namaľoval ako sedí, pokračovala, ešte sa to ajtak volá, Sirota na cintoríne.
V názve sa nehovorí, že sedí, hovorím jej. Sedí naklonená na ľavústranu, opiera sa o ľavú ruku. To môže vyzerať, že sa chce zdvihnúť,predkladám teóriu.
Alebo chce a nemôže, navrhuje ona.

S ňou sa dobre rozpráva o obrazoch, študuje ich a nie len obrazy. A ja,ja by som ich najradšej vlastnil. Všetky. A ani by to nemuselo byťnadlho.

Kráčame po Boulevard Saint-Germain bar je niekde pred nami. Xavieranechávam čakať a robím mu to pravidelne. Asi mu to nevadí, zatiaľ sanestažoval.
A čo La Liberté, čo mi povieš o tom obraze? vyzvedá sa ďalej.
Ja? To ty by si mi mala povedať niečo o slobode a Francúzsku, pozriem na ňu s úsmevom.
Myslím obraz, upresňuje svoju otázku.
Je to kus ženskej, začínam. Dnes som na ten obraz pozeral. Všimla si siaké hrubé stehno sa jej črtá pod sukňou a boky ma tiež riadne.
A nahé prsia, dodá ona.
Veď to, nakreslil ju ako veľkú ženu, mocnú s prísnou tvárou anepoškodenou francúzskou vlajkou. Na obraze má najdlhšiu pušku a ešteaj s bodákom. Je bosá a stojí na mŕtvych telách. Prísne sa pozerá naľudí. Možno neverí, že ju budú nasledovať. Možno preto má nahé prsia,aby upútala, zaujala alebo zaviazala. A najbližšie k nej je chlapec sdvomi pištoľami. Ten jej na prsia nevidí, lebo je za ňou. Sloboda akomatka? Prísna matka vás Francúzov, akoby hovorila: A budete slobodní,aj keby ste nechceli.
Smeje sa. Ale to už trochu preháňaš, hovorí, možno to namaľoval len tak, lebo ho kopla múza.

Sme na mieste. Pred nami nie je bar ale kaviareň, známa a dost stará,Café de Flore. Xavier sedí sám pri stolíku, číta noviny a šálku má ešteplnú.
Prečo tu? pýtam sa ho po pozdrave.
Je to tu dobre platené a známe, odpovedá.
Všimne si môj nechápavý pohľad a tak dodáva, chcel si prácu, normálnu,ak si dobre pamätám a tu hľadajú obsluhu. Môže to byť tvoje.
Ty a čašník? smeje sa Karenina.
Čo je, veď si chcel normálnu prácu, bráni sa Xavier.
Ale nie až takú normálnu, hovorím ja.
Ešte stále by si mohol, nedokončí. Veď vieš, dodá po chvíli.
Mávnem nad tým rukou a ďalej už nechcem o tom hovoriť. Xavier zdvihnezrak a slabo prikývne, keď sa nám stretnú pohľady. Za ten krátky okamihsi vymeníme tých pár informácií, ktoré sa týkajú jeho kšeftu.

Zazvoní mu telefón, Xavier, povie do telefónu a chvíľu len ticho počúva. Dobre, prídem za pol hodinu, povie a zloží.
Mám stretnutie v hoteli Relais Christine. Možno by si mohol ísť so mnou, zoznámim ťa s niekým.

Relais Christine je neďaleko, zašitý v tichej uličke Saint Germain. Sebastiánov hotel je o niečo málo ďalej.
To je päťhviezdičkový hotel, hovorím Xavierovi.
Ten chlapík, čo mi volal, je aspoň desaťhviezdičkový, pokojne odvetíXavier. Dopije kávu, pozrie na mňa a opýta sa. Tak čo, idete?
Prídeme za tebou, je to kúsok, vybav, čo máš. Nechcem byť pri tom.
Ako chceš, odpovie a zdvihne sa.
A ešte niečo, volám za ním, tvoj mechanik ťa chce vidieť.
Len prikývne a odchádza.

S Kareninou prezeráme časopisy na lesklom kriedovom papieri a hodnotímereklamy. Popíja horúcu čokoládu. Pery má od nej tmavohnedé, v kútikochuž čokoláda zachla. Dopije hrnček a objedná si ďalší.
Najprv čokoládu len mieša krúživým pohybom, potom ju vyjedá lyžičkou.Každú pofúka a vloží do úst. Je zahľadená do časopisu, listuje a čítasi v ňom, nedíva sa na lyžičku.
Máš trochu na brade, hovorím jej. Vyplazí jazyk, ale nedočiahne. Ešte chvíľu sa o to snaží.
Dovoľ, poviem a nakloním sa k nej. Čokoláda chutí dobre.
Nehovorí nič, ale netvári sa ani prekvapene a ani nahnevane. Zúži oči.

Toto je trochu blbá situácia. Bez slov. Teraz sa môže stať takmerčokoľvek, alebo môže povedať čokoľvek. Pridlho rozmýšla nad tým, čobude. Okrem toho, že môže nastať trápna situácia toho, čo príde,nastáva druhá, paralelná, trápna situácia mlčania. Takže čo? Tak aspoňchabý pokus.
Dáme si drink u patich hviezdičiek? navrhnem.
Usmeje sa. Dosť a dostatočne, oči iskria. Dnešok bude fajn.

Hotel nie je ďaleko, kráčame pomaly. Na chvíľu vrátila reč na obrazy anejaký predmet zo školy. Slovo som nepoznal, tak sme sa k nemu muselidopracovať.
V hoteli sme našli bar. Xavier sa ukázal o chvíľu aj s nejakým mladým mužom, ako o ňom povedala neskôr Karenina.
Mladý muž sa volal Marco. Bol nevtieravo podmaňujúci, prirodzený vsprávaní, prirodzene stredobodom pozornosti. Priťahoval, pútal. Bol todar, ktorý mal, nesnažil sa o to. Bolo to na ňom vidieť. Zdalo sa mi,že o tom premýšla a niekedy si to sám všíma a uvedomuje.
Tiež bolo zaujímavé pozorovať ženskú časť osadenstva baru. Niektoré zabudli zavrieť ústa.

Dala by som si niečo iné, zmenu, niečo, čo tu nemajú, prehlásila Karenina po druhom pohári long islandu.
To pôjde asi dosť ťažko, zamiešal sa do rozhovoru Marco a mávol na barmana. Slečna by si dala niečo, čo neponúkate, povedal mu.
A znovu ten okamih. Prehovorila prirodzená autorita, vodca. Barman tovzal ako svoju osobnú chybu. Obávam sa pane, že... ale prerušil som ho.
Poznáte ruský ovocný pohár? spýtal som sa ho.
Nie pane, povedal barman.

Ty vieš miešať drinky Akim, opýtal sa Marco, ale nepočkal na odpoveď a obrátil sa na barmana, dovolili by ste?
Bolo to samozrejmosťou, neskôr som pochopil prečo.
Prešiel som za barový pult a začal improvizovať. Niečo ako ruský ovocný pohár neexistuje, aspoň ja o tom neviem.

Potrebujem vodku, hovorím, osobne dám prednosť fínskej, ak nie je dobrájemná ruská. Aj finlandia je v skutočnosti ruská, pokračujem. Absolutje fajn, ale švédska.
Nie som v tom zručný, tak to ani nerobím. Mám asi desať členné publikum.
Ľad je základ, rozprávam a plním pohár ľadom, ale nesmie ho byť plnýpohár. Drink má byť studený, ale nie vodnatý, takže približne polovica.Ďalej potrebujeme šťavu a ovocie. Budú stačiť pomaranče a grapefruity.
Barman mi ich podal, siahol som do vrecka po spyderco a nakrájal ovocie na kocky.
Teraz pridám trochu campari, nalial som, ale neviem koľko presne. Podľamňa to stačí odhadnúť. Na to príde štava z ovocia, ak nie je, tak džús.
Šťava bola čerstvá, tak som nalial trochu štavy.
Teraz je správny čas na vodku, ktorej sa musí naliať dosť. Aspoň deci,inak by to nebolo ruské. Zvyšok sa doleje šťavou a nasype sa pokrájanéovocie.
Pre tých, čo to zvládnu, sa tento nápoj podáva s panákom vodky, dodal som na koniec a pohár postavil pred Kareninu.
Nezvládnem, povedala, aj v tomto je tej vodky už priveľa.
Nakoniec z toho pili všetci a Karenina najmenej. Chutilo to. Možno tobolo alkoholom skonzumovaným pred tým, ale všeoecne to chutilo. Keď somto ochutnal, zdalo sa to dobré aj mne, na to, že som to práve vymyslel.
Marco vypil dva poháre a rozhodol sa odísť. Pred odchodom mi podal vizitku. Bolo na nej len Marco a telefónne číslo.

Po ňom sme odišli aj my. K Sebastiánovi na hotel to boli tri minúty,donaha ďalšie dve. Karenina mala na sebe čili nohavičky aj podprsenku,ale v čiernej farbe.

Akim Nalsky

Akim Nalsky

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nič. Zoznam autorových rubrík:  Living on the Edge

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu