Asi sa niečo deje

Autor: Akim Nalsky | 11.10.2006 o 11:10 | Karma článku: 5,12 | Prečítané:  2361x

Pocit prítomnosti osobnosti druhej osoby. To je pocit ako neprítomnosť zvuku alebo pohybu. Miesto, ktorému chýba ticho, alebo prázdny priestor. Nastáva zaostrenie na skutočnosť. Možno to pochádza z čias, keď ľudia boli lovenými a nie lovcami. Pomaly som otvoril oči. Serba sedel na kresle pri stolíku a oči mu klipkali a sem-tam pozrel mojím smerom. Bolo šero, v izbe so zatiahnutými závesmi, skoré ráno. Díval som sa na neho pomedzi mihalnice. Zavrel som oči, rozhodnutý, že počkám kým zadrieme alebo hlbšie zaspí. Jeho prítomnosť v mojom apartmáne Sebastiánovho hotela som zatiaľ nechal tak. Je tu, nič nerobí a len čaká. Na nočnom stolíku je sklenená fľaša minerálky. Chvíľu myslím na pohyb, ktorý potrebujem na rýchle odhodenie prikrývky, schmatnutie fľaše a odskočenie niekam bokom, najlepšie smerom k východu. Ale zatiaľ...

Stehy zanechali bodky na koži tmavoružovej farby. Jazva je medzi nimi, na dotyk niekedy trochu zabolí. Rameno sa zdá byť v poriadku.

Mám sa dobre, povedala Anna Karenina do telefónu. Zavolala mi asi týždeň na to, ako som sa vrátil z Amsterdamu. V tom hlase som videl úsmev.
Nespýtal som sa ako sa máš, upozornil som ju. Smiala sa príjemným smiechom a rozprávala zvonivým hlasom. Pri jeho melódií sa mi dobre driemalo. Celý ten týždeň som prespal a predriemal.
Rozprávala mi úžasne veci, ktoré sa zatial odohrali v jej živote, kým som bol preč. Vôbec ma to nezaujímalo. A bolo to fajn. Stíhal som ešte reagovať občasným zahmkaním alebo krátkou poznámkou. Viedla so mnou monológ, ktorý potreboval krátke reakcie. Potom som mal mikrospánky, ušli mi časti toho monológu, ale nechýbali.

Serbovi padla hlava, strhol sa naspäť, chvíľu sa rozhliadal po izbe ako medveď v neznámom prostredí. Čakal som, že ma zobudí, ale možno bol rád, že si môže zdriemnúť.

To je prekvapenie, vypadlo z Xaviera, keď som si sadol oproti nemu v jeho obľúbenej kaviarni. Teda jednej z štyroch. Ako si ma našiel? spýtal sa ma vzápätí.
Prišiel som sem a našiel ťa tu, odpovedal som. Chvíľu ma pozoroval.
Dáš si raňajky?
Dám si len džús, povedal som. Objednal mi a pomaly jedol. Podchvíľou sa na mňa pozeral a znovu jedol. On je taký, nemôže za to. Viem, že som ho znervózňoval a musím priznať, že ma to trochu bavilo. On je trochu paranoik.
Potreboval by som niečo, povedal som tichým až tajomným hlasom. Vidlička zazvonila o tanier. Pomaly zdvihol hlavu a meravo sa díval, až mi visel na perách a čakal. Ani herec by nebol lepší a tak som hral aj ja. Naklonil som sa k nemu, tak ako mi to dovoľoval stôl a zašepkal som. Potrebujem automechanika.
Musíš to robiť? zničene sa na mňa pozrel a začal znovu jesť.
Prepáč, nemôžem si pomôcť. Mám auto s turbom, nemám ho dlho a nie je kradnuté, len ho chcem dať prezrieť a spraviť nejakú tú prehliadku. A dôkladne prezrieť elektroniku vo vnútri. Napadlo ma, že by si mohol poznať niekoho. Možno niektorý z tých ľahších feťákov.
Feťáci neexistujú, povedal Xavier vážnym tónom. Len zákazníci, usmieval sa.
A potreboval by som ešte niečo. Zháňam prácu. Nie kšeft, ale normálnu prácu, niečo nenáročné.
Len pokýval hlavou. Dá mi vedieť.

Dám ti vedieť, keď to bude hotové, povedal mi mechanik, keď som doviezol auto do garáže jedného Xavierovho zákazníka.
Chcem vedieť presnú sumu a potom aj popis, čo si robil, hovorím mu.
Ale Xavier povedal, že... Ja som len mávol rukou, aby nepokračoval.
Xavier nevie všetko a takto to bude ok. Sumu a popis. Nemusíš sa ponáhľať, kývol som mu na pozdrav.

Serba zaspal a telo sa uvoľnilo. Potichu som vstal a prešiel k nemu, pritiahol som si druhé kreslo oproti nemu a posadil sa. Zblízka vyzeral unavene, strnisko a kruhy pod očami.
Tak čo sa deje? prehovoril som do ticha. Ale nezareagoval, tak som ním trochu zatriasol. Strhol sa akoby zo sna. Chvíľu akoby si prehrával nedávnu minulosť a rozpamätával sa.
Serba, čo tu robíš? opýtal som sa znovu.
Volgan ťa chce vidieť, nie je to dobré. Hovoril, že si sľúbil, že zavoláš, keď sa vrátiš do Paríža.

Hovoril som, že sa ozvem neskôr a nie, keď budem v Paríži, hovoril som Volganovi. Sedeli sme v jeho pracovni aj s Jacekom. Vyzeral viac unavene ako Serba.
Vieš, najhoršie je, že neviem, čo sa deje, povedal Volgan.
Pozrel som na Jaceka, ten len mykol plecami. Mal zbraň. Nosil ju na opasku na ľavom boku, púzdro natočené pre pravú ruku. Zvyčajne zbraň nenosil.
Stretli sa nám oči, pozrel som na zbraň a znovu do očí, spýtavo som nadvihol obočie. Len pokrútil hlavou.

Zazvonil mi telefón. Vieš, že máš v aute GPS navádzač? spýtal sa ma mechanik namiesto pozdravu.
Možno, odpovedal som. Snažil som sa vybaviť si cestu do Amsterdamu. Volal som Volganovi počas cesty? Alebo len z Amsterdamu? Už ani neviem, možno mi volal on.
Asi je to v poriadku, povedal som do telefónu, ešte ti zavolám, a zložil som.

Nezájdeme sa niekam najesť? navrhol som len tak. Bol som naozaj hladný, od včerajšieho obeda som nejedol. Volgan o niečom rozmýšlal, akoby prepočul moju otázku a ja som sa obzeral po miestnosti.
Neviem ako vy, ale ja idem, povedal som a zdvihol som sa. Mal som taký nápad a hneď ma napadlo, že je pritiahnutý za vlasy.
Mimovoľne som siahol do vrecka bundy, vytiahol papierovú kartičku. Bola to vizitka pizzérie, v ktorej som sa stretol naposledy s Kareninou. Asi som si ju zobral zo stola.
Idem sa najesť sem, povedal som a podal kartičku Jacekovi. Určite príďte za mnou, pozývam vás, dodával som rýchlo. Mrkol som okom a odišiel von.

To som ja, povedz mi niečo viac o tom GPS, povedal som do telefónu, keď mi to mechanik zdvihol.
Čo viac? Je to vysielač, cez GPS ťa môžu sledovať na mape kdekoľvek sa pohneš. Viac budem vedieť, keď to vypnem a rozoberiem, vysvetľoval mi mechanik.
S tým ešte počkaj. Zastavím sa neskôr, povedal som mu a zavesil.

Viezol som sa metrom, rozmýšlal a trochu aj dúfal, že aspoň Jacek príde za mnou do pizzérie.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prirovnávajú ho k Procházkovi. Končí Galko v politike?

Odídenci zo SaS pomohli otvoriť schôdzu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Ficovi chutí bezmocnosť

Prečo sa predseda Smeru hnevá na Bugára.


Už ste čítali?