Olovený rozhovor

Autor: Akim Nalsky | 8.8.2006 o 11:11 | Karma článku: 5,23 | Prečítané:  2204x

Kedysi, ešte doma na Slovensku, som pracoval pre ľudí ako je Volgan. Teda na slovenské pomery. Boli a sú natvrdlejší, viac upriamení na presadzovanie svojich záujmov silou ako dohodu. Za nich to vybavovali iní, takí väčší chlapci. Ja som vybavoval stretnutia a hľadal tých, ktorí sa nechceli dať nájsť, aj mimo Slovenska.

Čakal som na telefóne aj na internete celé dni a nič. Ak aj dán Jens Hedhoft priplával, tak sa neozval alebo sa nemohol ozvať. Nevedel som ani meno lode a zo štátov Južnej Ameriky kotvilo v Amsterdame niekoľko lodí.
Zaobstaral som si PDA a mobilný telefón holandského operátora, aby som mohol byť stále pripojený a nemusel trčať v hoteli. Faktúru som oskenoval v net café a hneď odmailoval Volganovi, nech sa poteší. Odpoveď prišla okamžite - mail plný nadávok v ruštine.

Tak som brázdil Amsterdamom, pozrel si finálnu konšteláciu obrazov v bare s výstavou Sebastiána Alejandro Villacieros a na druhý deň som šiel na otvorenie.
Vôbec ma neprekvapilo, že všetko bolo poprehadzované a úplne inak ako večer pred tým. Ale bolo to úplne jedno. Úspech bol zaručený a neúspech tak isto. Sebastiánov štýl bol veľmi vyhranený a jeho prístup k návštevníkom tejto súkromnej výstavy veľmi demokratický - nemal rád každého rovnako. Stál som na kraji a pozoroval ľudí.
Podľa mňa to bol úspech, ktorý sa začal otvorením fľaše koňaku. Ten si otvoril Sebastián sám a sám si aj nalieval. Vyriešil dva základné problémy podobných organizovaných stretnutí.
To je problém jednej ruky. Teda tej, v ktorej nie je pohár, čo s ňou a čo do nej? Druhý problém je podávanie rúk. Keď má v jednej ruke pohár a v druhej fľašu koňaku, z ktorej si nalieva, má aj tento problém vyriešený.
Nechal som ho, kým vyprázdnil asi polovicu a z umelecky arogantného sa stal pokojne extrovertný. Potom som sa k nemu pripojil.
"Nenávidím ich do jedného," povedal mi, keď som mu zobral flašu z ruky, nalial si a postavil ju na bar.
A tak sme ich nenávideli spolu, až kým sa Holanďan nerozhodol, že je čas plynule prejsť od kontrolovaného vystavovania k nekontrolovanému pitiu.

To sme tam už neboli. Viezli sme autom k nejakému miestnemu fanúšikovi moderného umenia, ktorý, zhodou okolností, dnes usporiadal súkromnú párty pre rôznych umelcov a tých, čo si to o sebe myslia.
"Nenávidím do jedného aj týchto," povedal mi Sebastián, len čo sme vošli dnu.
"Predal som tvoj obraz. Tomu chlapíkovi, čo nás sem doviezol," skúsil som mu nejako vylepšiť náladu.
"Jeho a ešte toho Holanďana z mesta nenávidím úplne najviac."
"Dvetisíc sedemsto eur," pokračujem.
Sebastián sa len na chvíľu zastaví, chytí ma za plece a skúmavo sa na mňa díva. "To je tvoj podiel," dodávam.
"Dám si s ním koňak," prehlási po ďalšej chvíli a ide ku skupinke nenávidených okolo stojacich.

Mne zazvoní mobil práve na toaletách. Volá Volgan, že Jens Hedhoft je konečne v prístave a čaká. Dal mi Jensove nové číslo.

Stretnutie v dokoch dopadlo úplne zle.

Cesta do prístavu trvala dlhšie ako som čakal, fanúšik moderného umenia býval niekde na okraji, na opačnej strane Amsterdamu. Ak to bol ešte Amsterdam. Chvíľu som blúdil po meste, kým som sa dostal na ulice, ktoré som ako-tak poznal.
Cez vchod prístavu som prešiel celkom bezproblémovo, možno aj vďaka každodennému pitiu s ruskými posádkami a niektorými strážcami. Potácal som sa, kým som bol nadohľad.

Volám Jensovi, ku ktorému doku mám prísť. Prístav je obrovský a chvíľu to trvá. Je tam tma ako v rohu, loď je asi už vyložená, nikde žiadne svetlo. Dole pri schodoch stoja dvaja chlapi. Prečo dvaja, napadne ma.

Volám Jensovi, ku ktorému doku mám prísť. Prístav je obrovský a chvíľu to trvá. Je tam tma ako v rohu, loď je asi už vyložená, nikde žiadne svetlo. Dole pri schodoch stoja dvaja chlapi. Prečo dvaja, napadne ma.

Kráčam k nim. Jeden je blonďák, predpokladám, že je to Jens. Keď sa pri nich zastavím, ten druhý ma obíde. Blonďákovi poviem svoje meno, spýtam sa, či on je Jens. Len prikývne a mne sa do chrbta oprie niečo známe, oceľovo tvrdé.
A Jens mi hovorí, že jeden ako ja tu už bol, ten pravý samozrejme. A varoval ich. Priamo skvelé. Zlý sen.
Tak, ako sme na tom?
Na chrbte cítim tlak zbrane, prvá chyba. Keby som tu nestál, ten za mnou mieri na Jensa. Počul som cvaknutie? No, vlastne neviem, tak radšej to beriem tak, že kohútik je natiahnutý. Nič moc. Sme priamo na móle, ak aj budú strielať, musíme ísť niekam bokom. Jens rozpráva, asi máme čas. Vlastne, až na tú zbraň, je všetko ok.

Tak to skúsme. Bude to moment. A tak začnem rozprávať a argumentovať, pohybujem telom dopredu a dozadu, gestikulujem, som roztržitý. Urobím pol kroku naspať, zbraň ma odtláča, prudko dopredu a doboku, ruku na hlaveň a palec na kohútik. Niekde na pozadí malú modlitbu, aby to nebol Glock.
Vytočiť zbraň proti zápästiu a pritiahnuť si ho k sebe. Nabehne na nastavený lakeť. Kolenom do mäkkých miest a znovu lakťom na zátylok. Padá na zem, zbraň mám. Vyzerá to na brazílsky Taurus.

Otočím sa k Jensovi, už vyťahuje ruku spoza chrbta. Naznačím pohyb doprava a skočím vľavo. Mykne rukou a vystrelí do prázdna, potom zamieri na mňa a vystrelí znovu. Trafí. Trhne mi ramenom. Zatiaľ necítim nič, pálivá bolesť je tak vysoko, že chvíľu potrvá, kým na mňa dopadne. Zatiaľ bežím k naskladaným kontajnerom, ktorých je prístav plný.
Hneď za mnou dobehne bolesť. Páli to. Dotknem sa pleca, pocítim teplú a lepkavú krv. Rana je otvorená.
Vystrelím ich smerom niekde ponad hlavy. Počujem beh, skryjú sa za nejaký vozík pri žeriave. Vystrelím dva-krát do konštrukcie žeriavu. Taurus je zanedbávaný, má kratšiu hlaveň, za veľa nestojí. Vytiahnem zásobník, zbraň na dvanásť plus jeden náboj.

"Prečo nezavolaš Volgana do Paríža?" zakričím smerom k vozíku. Vytiahnem telefón a volám ja: "Som v prístave. Jens nie je sám a strieľa na mňa. Trafil ma do ramena. Zavolaj mu ihneď, inak ho zastrelím."
Volgan položí. Znovu strelím do žeriavu. Po chvíli počujem zvoniť telefón a po ďalšej obaja kráčajú smerom ku mne.
Zbraň odhodí, jeho spoločník odíde. Stojíme s Jensom proti sebe, on telefonuje s Volganom.

Je to zamotané. Balík si zobral nejaký chlap s ruským prízvukom, ktorý sa predstavil mojím menom. Bol tu asi pred polhodinou. Ani Jens, ani Volgan netuší, čo bolo v balíku. Ďalej ma to nezaujíma. Nech sa stalo čokolvek, počká to. Aj tak Volgan musí zistiť kde a čo sa pokazilo. Prachy sú v háji.
Zahodím zbraň do mora a rozbehnem sa von z prístavu a potom k autu. Potrebujem zašiť ranu, ostatné počká.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prirovnávajú ho k Procházkovi. Končí Galko v politike?

Odídenci zo SaS pomohli otvoriť schôdzu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Ficovi chutí bezmocnosť

Prečo sa predseda Smeru hnevá na Bugára.


Už ste čítali?