reklama

Závan sĺz, Biela mulatka, šesťsto gramov, deväť milimetrov

Nejdeš na kávu? spýtal sa ma Marcus Aurelius v telefóne. Pozrel som na hodinky. Ani nie tak kvôli času ako dátumu. Práve ma zobudil. Neodpovedal som hneď, čo Marco zobral ako súhlas a povedal len niečo v tom zmysle, že čaká. Potom mi pípla smska s adresou podniku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Vyšiel som hore do ateliériu, Sebastián sedel v kresle, mal privreté oči a díval sa na starú ošarpanú skriňu. V miestnosti svietila malá stolová lampa. Na stole boli nejaké koláče, prázdny hrnček, otvorená kniha a omrvinky.
Pozrel na mňa. Alita je smutná, povedal a usmial sa.
To je novina, pomyslel som si. Mňa si nevšímaj, odpovedal som, len prechádzam. Zhasol som lampu na jeho stole, prešiel k balkonovým dverám a chvíľu som sledoval okolité okná.
Nejaké problémy? vyzvedal Sebastián.
Ostal som ticho, len som mávol rukou jeho smerom, aby ostal tam kde je a vyšiel som von na balkón. Dole, pred hotelom, stáli dva taxíky, možno preto, že tam bolo miesto a ulica je plná hotelov. A možno nie.
Vrátil som sa do ateliéru.
Nič, čo by sa ťa týkalo, odpovedal som Sebastiánovi na otázku.
Zišiel som dole, do malej kuchyne, otvoril chladničku a vyťahoval z nej veci. Bol som hladný, tak hladovo hladný. Vošla Alita. Počul som kroky, jej prst, ktorý prešiel po doske stole. Ostala pri ňom stáť. Pozerala sa na mňa.
A s vidinou dlhej noci, ktorá začne malým pressom a skončí za prázdnym, vypitým a rozliatym barom, som vyberal jedlá, ktoré dobre viaže.
To by som nejedla, ozvala sa.
Neotáčal som. Prečo? Ťažké?
Skôr po záruke, usmiala sa. Tak smutne a trochu ľahko.
Spravím ti niečo? opýtala sa, prešla k chladničke a postavila sa vedľa mňa. Voňala slzami a na rukách mala husiu kožu. Rad radom vyťahovala z chladničky veci. Ostali tam len fľaše s alkoholom.
Sem si sadni, ukázal som jej na linku a ona vyskočila hore. Podal som jej pohár s džúsom, ale odtlačila mi ruku.
Nemám chuť piť, som príliš smutná, povedala.
Prešiel som jej prstami po líci, je to čistý džús, povedal som a položil pohár vedľa nej. Striaslo ju.

Kde si toľko trčal? zavesila sa do mňa Čokoláda, hneď ako som vošiel do podniku. Usmievala sa tým úsmevom, v ktorom je predstieraná veselosť, trochu nudy z okolia a malá úprimná radosť z toho, že ma vidí.
Otázka nebola káravá a ani nečakala na odpoveď. A mne sa aj tak nechcelo rozprávať. Marca som zbadal v jednom z boxov. Vyžaroval do priestoru svoj vlastný svet, pomaly a bezstarostne. Nenútene. Zastavil som sa a chvíľu som ho pozoroval.
Čo je? opýtala sa Colette.
Pozri, kývol som bradou smerom k Marcovi. Ten svet sa mu prispôsobuje, stáča sa k nemu.
Chvíľu sme ho pozorovali spolu. Bolo to ako dívať sa na malý vesmír s vlastnými pravidlami, zákonmi. S vlastnou gravitáciou. Marcus Slnko.
Poď, povedala a pohli sme sa k tomu vesmíru. Sadli sme si skraja a ignorovali okolochodiacich čašníkov, presne tak, ako oni ignorovali nás. Čokoláda mala pohár takmer plný a skôr ho mala len kvôli tomu, aby nesedela naprázdno. Bolo v ňom niečo radikálne zelené, ako írska tráva.
Čo to piješ? bol som zvedavý.
Nepijem to.
A čo to držíš?
Neviem, je to celkom čerstvé, mierne sladké a nadvihla ruku s pohárom. Otočil som si slamku a ochutnal. Nebolo to zlé. Nejaký biely rum a celý ten cirkus okolo šejkra a rôznych prísad.
Ty si neobjednáš, spýtala sa ma Čokoláda.
Nie, nemám na nič chuť.
Ale ja mám, mne by si mohol, ozvala sa dievčina, ktorá sedela vedľa mňa z druhej strany. Mala krásne hlboké tmavohnedé oči.
K Marcovi ďaleko, niekoľko ženských tiel a dvakrát toľko veľkých očí, ktoré už zhltli všetko, čo bolo voľné. Hviezda, ktorá chladla ďaleko od Slnka. Rana z milosti.
A čo by to malo byť? spýtal som tmavých očí.
To je jedno, odpovedala.
Hneď som tu, naklonil som sa k Čokoláde.
Vrátil som sa s pohárom a podal dievčine.
Čo je to? chcela vedieť.
To je jedno.
Usmiala sa, ovoňala, usrkla a ochutnávala v ústach vlastný jazyk. Prikývla a poďakovala.
Čo je to? chcela vedieť Čokoláda.
Naklonil som sa k jej uchu, dva diely whiskey, dva diely baileys, tri diely mlieka a malé presso.
Má to meno?
Nemá, ale farebne by sa to hodilo k tebe a prešiel som jej prstom po čokoládovom líci.
Rasista, precedila teatrálne cez zuby.
Pohľadom som prešiel spoločnosť, z opačnej strany moje oči zachytil Xavier. Pozdravil nadvihnutím obočia. Odzdravil som myknutím pliec. Skrátene a na diaľku niečo ako, čo nové? Nič. Porozprávame sa? Môžme.
Stretli sme sa pri bare, prišiel som pre ďalšiu dávku Bielej Mulatky, nové meno pre nový koktejl.
Xavier pozoroval barmana, sledoval každy jeho pohyb, vyčkával s rozhovorom, vlastne sa vôbec nepozrel mojím smerom. Začal, keď sa barman presunul na druhý koniec.
Máš prácu? spýtal sa ma.
Prikývol som, niečo také.
A dve hodiny by si si našiel?
Teraz?
Áno.
Otočil som sa a zadíval na spoločnosť. Dve hodiny sú fajn, nadhodil som neurčito.
Colette som tam nevidel, ale všimlo si ma dievča, pre ktorú bol koktejl, kývol som som na ňu, aby prišla.
Kde je Colette? spýtal som sa jej, ale zatvárila nechápavo.
Tak poďme, otočil som sa k Xavierovi.
Počkaj, ako sa to mieša? zastavili nás Tmavé oči.
Kým to vypiješ, budeme naspäť.
Vyšli sme von. Kráčal som pol kroka za Xavierom. Viem, že na ulici nerozpráva, je extrémne paranoidný. Najprv sa tvári tak, že kráča sám. Po chvíli akoby si všimol spoločnosť. Všetko má svoj čas, tak príjdeme k jeho autu. Vždy parkuje v nejakej bočnej uličke.
K šoférovým dverám sa postavíme súčasne.
Kľúče, poviem.
Bez slova mi ich dá, obíde auto a nasadne. Naštartujem a čakám.
Pôjdeme do jednej vily, neviem presne kde, nájdeme to. Volal mi majiteľ, má tam párty, nesiem mu nejaký tovar. Je toho celkom dosť.
Siahne pod sedadlo a vyberie tri menšie tašky na plece. Dve mi podá. Jednu otvorím, prezriem obsah, naozaj dosť. Všehochuť.
Xavier sa rozhovorí znovu. V tej druhej je len kokain, to pôjde sólo.
Dostal si doporučenie? opýtal som sa.
To áno...
Ale?
Nie je to sto percentný zdroj.
A čo potrebuješ odo mňa?
Pohodlne sa oprel, zaklonil hlavu a nastavil si opierku. Privrel oči. Potreboval by som, aby si niečo vymyslel, oznámil mi.
Čakal som, či bude pokračovať. Zatiaľ len tak sedel, akoby spal alebo premýšľal. Dával som mu čas. Poťažkal som v ruke druhú tašku, otvoril som ju, boli tam tri plné vrecká zalepené páskou.
Xavier otvoril oči. Mohlo by sa to zvrtnúť, povedal.
Zvrtne sa to, hovorím a znovu som poťažkal balík.
Tak poďme, povie Xavier, zaradím, auto sa pohne, ulice, cesty, predmestie, domy, vily. Niekedy zmeníme smer, zabočíme do ulice, ktorú vyberie Xavier. Sledujem navigačný systém, ktorý má v aute, ale ten viac prepočítava ako ukazuje. Zastaneme v ulici, domy nie je vidieť, len záhrada a ťažké brány.
Tamtá, ukáže Xavier.
Pred bránou sa vymeníme, z displeja si odpíšem našu polohu do telefónu. Xavier zazvoní, povie do mikrofónu svoje meno, brána sa otvorí a my vôjdeme.
K domu je to ešte niekoľko desiatok metrov, cez parkovú alej.
Veľké, komentuje Xavier.
Vchádzame dnu postupne, Xavier čaká v aute. Pri vchode ma zastaví chlap v obleku, urobím krok navyše, musí sa natočiť, vidím pás podpažného púzdra. Jeden, začínam v duchu počítať. Pravák, vypĺňam ďalšiu kolónku.
Pýta si pozvánku.
Nesiem balík, odpovedám, ale chlap mlčí, tak dodám, od Xaviera.
A Xavier? opýta sa on.
Ešte tu nie je? Počkám pri bare, navrhnem mu.
Len prikývne a pokynie smerom k baru. Všimne si nás barman, nebadane prikývne chlapovi za mnou. Tovar je na predajni, koľko mi dá asi času, kým za mnou niekoho pošle?
Kávu, vodu a vodku. Dvojitú, objednávam si ešte ani nesedím.
Len mlčky prikývne. Môžeš hneď? opýta sa. Niektorí už chcú, dodáva.
Chvíľu sa naňho pozerám, len tak, cez tvár niekam za bar, police s flašami a pohármi. Nie, poviem. Tú kávu. A vodku. Dvojitú.
Mlčky sa otočí. Malú tašku prevesím cez operadlo barovej stoličky a zakryjem ju bundou. Oproti, vo fľašiach hľadám odrazy, zrkadlá, svetlá. Pár minút po mne vôjde Xavier, postaví sa na opačný koniec baru. Pripojí sa k nemu chlap v saku a naleštených topánkach. Pozriem na špičky tých svojich, zohnem sa previažem šnúrky. Keď sa narovnám, mám pred sebou kávu a vodku.
Ešte minerálku, poviem. A kývni na niekoho.
Najprv kývol niekomu za mnou, nevidel som tam a potom sa otočil naspať za prácou, aby sa nedíval.
Celá párty nadržaná na tie sračky, čo im predávam. Nejakému príliš mladému gayovi som k extáze posunul aj moju vodku s vystlením, že to lepšie zaberá. Míňalo sa to. Aj Xavierovi, aspoň sa mi zdalo, že k nemu chodí viac ľudí. A čo by to bola za párty bez dílera so všetkými sladkosťami? Závislosť neexistuje, len cukríky sú drahšie.
Len tí dvaja chlapíci v sakách si nedali. Jeden bol stále pri dverách a druhý vždy niekde v okolí Xaviera. Prehnane nenápadní a ostražití. Hlavne ten Xavierov strážny anjel akosi často siahal pod sako.
Vytiahnem telefón a gps súradnice posielam Serbovi smskou. O chvíľu volá a pýta sa.
Mám prísť?
Hej. Pôjdeš naspäť s Xavierom.
Dobre. Ešte niečo?
Napadne, ma že Xavier tu má auto. Príď taxíkom, dodávam, pôjdeš Xavierovým autom.
Dobre, a položí.
Potom ma napadne ešte niečo a tak volám aj Volganovi.
Hovor, ozve sa.
Poznáš Malého Bieleho, že?
Áno.
Je v meste?
Mal by. Čo potrebuješ?
Stretnuť sa s ním. Ešte dnes. Asi.
Asi?
Uhm.
Zavolám mu a keď to bude určite, tak zavolaj.
Dobre.
Ok, inak všetko v poriadku? opýta sa ma.
Nie celkom, a položím.
Z druhej strany baru na mňa kývne Xavier, aby som prišiel k nemu. Pokrútim hlavou a zavolám jeho. Musia sa presunúť všetci traja, on, jeho anjel strážny aj zákazník.
Potrebujem tvoju tašku, povie mi.
Len mu ju podám bez slova. Otočím sa k barmanovi a vedľa mňa je chlapík od dverí.
Koľko ešte? opýtam sa ho.
Len mykne plecom a nemá sa k odpovedi.
Ešte nie, povie napokon.
Asi pol hodinu len tak sedím, miešam už studenú kávu a pozorujem okolie. Vedľa mňa je znovu ten od dverí.
Choď to zistiť, nemáme na to celú noc.
Poobzerá sa okolo seba a odkráča.
Premýšľam nad tým, čo sa stane. Sú minimálne traja, dvaja majú zbraň. Prečo by aj tretí nemal? Budem im stačiť len tá taška?
Čo presne je v tej taške? pritiahol som si Xaviera k sebe.
Veď som ti hovoril.
Tak mi povedz ešte raz a presne.
Nahol sa ku mne a takmer šepkal a ja som takmer bledol. Takže ja si tu sedím s úplne čistým kokainom, tri balíky po dvesto gramov s cenou tisícku za gram. A nepatrí to Xavierovi. Čoraz lepšie správy. Preruším ho.
Môžeš to tu len tak nechať a odísť? opýtam sa ho. Pozerá sa na mňa nechápavo, a tak pokračujem. Pozri, tí dvaja majú zbrane a asi nemajú peniaze, takže?
A na tvári mu pozorujem pochody nechápania, potom si myslí, že srandujem a potom... potom si uvedomí, že je to zlé.
Ako zlé to je? vypadne z neho.
Pokrútim hlavou. Neviem, poviem. Neviem to odhadnúť a nič ma nenapadá. Situácie, kde nikto nechce byť. Nikto nechce na ne myslieť.
Len mu poviem, keď... Ak sa niečo stane, hoď sa na zem a nehýb sa.
Otvorí ústa, chce niečo povedať. Len rýchlo pokrútim hlavou, aby s tým prestal.

A tak sa to deje...
Vráti sa môj anjel strážny a povie nám, že sme očakávaný. Zoberiem tašku spolu s bundou do pravej ruky, ľavou vytiahne z vrecka nôž a ruku schovám pod bundou. Palcom ho otvorím.
Kráčame za Xavierovým anjelom, rozopína si gombík na saku. Potom my dvaja s Xavierom a za nami môj anjel. Prejdeme dverami, chodbou, cez jedáleň a ďalšie dvere.
Za stolom sedí chlapík so strnulým výrazom v tvári, čaká, kým sa zavrú dvere. Ticho. Ani slovo. Len si nás premeriava. Dvaja anjeli stoja ako soľné stĺpy. Pripadá mi to trochu komické, ako z filmu.
Chlap sa oprie, kývne hlavou. Tovar?
Hra sa začína. Len nadvihnem ruky s bundou a taškou. A z Xaviera vypadne.
Prachy?
Komické. Tragikomické. Aspoň viem, na čom som. Aspoň si myslím. A chlap len očami naznačí smer, na konci stola je položený kufor. Taký obyčajný. Možno nezohnali alumíniový, napadne ma. A hneď na to si pomyslím, teraz sa to zlomí, teraz...
Xavier sa pohne smerom k peniazom, chlap za stolom sa odsúva na stoličke, ruka mu padá k pásu. Ja púšťam bundu a tašku na zem. Obaja anjeli dvíhajú pravicu pod sako.
Otočím sa a zarazím anjelovi nôž do pravého ramena, pravačkou vytrhnem jeho zbraň z púzdra, z celej sily ho kopnem do kolena, anjel padá, nôž sa vytiahne z rany.
Otáčam sa k druhému anjelovi, zaváhal s rukou pod sakom. Pohnem sa bokom, dva kroky. Strelím ho do stehna. Otáčam zbraň na chlapa za stolom. Anjel padá. Päť krokov k druhému anjelovi, skláňam sa, nôž pustím za seba, beriem mu zbraň. Schovám ju za chrbtom.
Nikto sa nepohne. Chcem vidieť ruky, počujem vlastný hlas.
Sekundy sú dlhé. Prekvapenie dlhšie. Štastie, napadne mi. Nemôžem sa pousmiať.
Zdvihnem nôž, zavriem, dám do vrecka. Stále mierim na toho za stolom, pár krokov k nemu. Vytiahnem ho z kresla, prezerám jednou rukou. Revolver má len tak za pásom. Vezmem ho. Chlapa postrčím k ostaným anjelom.
Prezri ten kufor, to patrí Xavierovi.
Počíta, chvíľu to trvá, trasú sa mu ruky.
Štyristo, vyjachce zo seba. Otočí sa nechápavo najprv ku mne, potom k tým trom.
Chlap na zemi sa uškrnie, akoby hovoril, že za pokus to stálo.
Premýšľam a neviem. Neviem a musím sa rozhodnúť. Premýšľam, to je za dva balíky z troch, ktoré sú v taške. A tak ma napadne, keď už klišé a film, tak to dohrám dokonca.
Spravíme to takto. Tebe zoberieme telefón, ukážem na jedného z anjelov. Zostanete v kontakte. Necháme tu jeden balík. Prachy berieme všetky.
Zober kufor, tašku a choď po auto, poviem Xavierovi.

Ani nie dve o minúty vyjdem aj ja. Bundou zakrývam zbraň. Vonku obídem auto a nasadnem dozadu za spolujazdca. Auto sa pohne. Za volantom je Serba, Xavier sedí predou mnou.
Nakloním sa dopredu, naše obchody skončili, poviem mu.
Minieme pár ulíc, potom Serba pridá.
Kam? opýta sa.
K Sebastiánovi.
...

Akim Nalsky

Akim Nalsky

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nič. Zoznam autorových rubrík:  Living on the Edge

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu