Madamme de Monaco, trochu krvi a závan starých čias

Autor: Akim Nalsky | 31.7.2007 o 11:11 | Karma článku: 5,61 | Prečítané:  2694x

Veríte v Boha, Akim? spýtala sa barónka. Stáli sme v Louvre, pred jedným z mnohých obrazov, biblických výjavov. Predstavenie krutosti, niekoľko storočí staré. Pozrela sa na mňa a nadvihla obočie, akoby trvala na svojej otázke. Barónka je Marcovou matkou. Mykol som plecom a zatváril sa tak, ako by som premýšľal nad odpoveďou, ako by som potreboval čas na rozmyslenie. Otočila sa naspäť k plátnu. A čo vy, ste veriaca? opýtal som sa jej, aby sme nepretrhli tému. Ale neodpovedala hneď. Myslím, že áno, ozvala sa, keď sme prešli o kúsok ďalej. Naklonila hlavu na stranu a zvraštila obočie nad obrazom. Verím, pokračovala, že ľudia sú schpní rôznych vecí, o ktorých ani netušia. Niekto by tomu hovoril zázrak. Niekto božia vôľa. Znovu sa odmlčala a bez slov sme prechádzali po galérií. Viete, korene mojej rodiny siahajú možno do obdobia, keď boli maľované tieto obrazy. Náboženstvo, či viera, prešla ku mne vekmi. Moji predkovia boli vždy silní, vplyvní a bohatí ľudia. Nepotrebovali vyššiu moc, na ktorú by sa obracali v modlitbách alebo ju o niečo prosili. Nepotrebovali medzi seba a zvyšok sveta, či vesmíru, postaviť niekoho, kto by im všetko uľahčil. Verili lebo... lebo verili. Verím na prirodzenú existenciu vyššej moci v každom jedincovi. Zoberte si napríklad...

Marca? doplnil som.
Usmiala sa.
A čo vaši rodičia, Akim, sú oni veriaci? vyzvedala ďalej.
Môj starý otec bol. Možno podobným spôsobom ako vy, odpovedal som.
A vy?
Ja by som radšej veril ľuďom ako v Boha.
Znovu sa pousmiala.
Povedzte mi, koľko bude Marca stáť dnešný deň a to, že ste mi robili spoločnosť? zmenila tému.
Dajme tomu, že neskorší obed, odpovedal som a barónka sa nadýchla, aby niečo povedala, ale pokračoval som ďalej, ak teda príjmete moje pozvanie.

Počúvaš ma vôbec? spýtala sa ma Čokoláda a prerušila svoje vysvetľovanie.
Nie, hovorím jej.
Colette. Tak sa volá. Len meno zapísané v dokladoch. Jej skutočné meno nevie nikto, ani ona sama. Možno ho ani nemá. Je sestrou Marca Aurélia. Nevlastnou, zamozrejme. Adoptovala ju Marcova matka, keď mal Marco päť. Potom barónku opustil manžel, jeho otec. Dlho sa nič nedialo. Potom mal Marco štrnásť a ušiel z domu. Barónka sa vydala a vzala si niekoho seberovného ak nie rovnejšieho. Marco sa vrátil a mal pätnásť. Ono sa to stalo v priebehu troch dní, tesne pred jeho narodeninami.
Vrátil sa z niekoľkých vážnych dovodov. Nevedel kam z Monte Carla odísť. Nemal peniaze. A bol zvedavý, čo dostane od otčima. Ten bol veľkorysý, zablahoželal mu a daroval mu vodný skúter. Od matky dostal bitku a prísľub, že na skúter sa môže len pozerať.
A vtedy asi desaťročná Colette vyhlásila, že chce byť herečkou. Lenže nikto ju nebral vážne, tak si to rozmyslela.

Znovu mi začala niečo vysvetľovať.
Počkaj, prerušil som ju, veď je to na dohodu. A to, podľa mňa znamená, že sa dohodneme vždy, keď to bude potrebné. Nie? otočil som sa na Marca a ten prikývol.
S Colette to takto nefungovalo. Oni dvaja riadili rodinnú firmu každý po svojom.
Lenže... Colette zamávala rukami, ty, otočila sa k Marcovi, ty mu chceš dať prácu, ktorá vyžaduje súhlas rady. Marco neodpovedal a tak sa otočila ku mne. A ty nemáš ani len pas.
Pokrčil som ramenami, nemám.
Čokoláda si vzdychla, čo už.
Marco sa usmial, chytil ju okolo ramien a jemne zatriasol. Netráp sa tým, mama to rade vysvetlí, povedal. Alebo otec.
No neviem, pomyslel som si.

Prezraďte mi, ako ste prišli na to, že udriete môjho manžela? barónka uprela na mňa hlboké oči. Sedeli sme v libanonskej reštaurácií na rohu dvoch zašitých uličiek. Nikdy som nevedel, či je to ešte v Latin quartier alebo v St. Germain.
Nevedel som jej odpovedať.
A bolo ťažké, udrieť ho? vypytovala sa ďalej.
Teraz si skôr myslím, že prisilné, odpovedal som vyhýbavo.

Jedno ráno zazvonil telefón. Veľmi skoro ráno.
Súrne potrebujem dostať otca do Paríža, zahlásil Marco, len čo som zdvihol.
Tak zavolaj jemu, odpovedal som a položil.
Zazvonil znovu.
Nerozumieš mi, povedal Marco, vstávaj, už som poslal auto.
To bude drahé, oznámil som mu cenu.
Pochybujem, odbil ma a zavesil.
Tak tak som sa stihol opláchnuť, keď zvonil telefón znovu. Neznáme číslo.
Áno, zdvihol som.
Colette, povedal ženský hlas. Ostal som ticho, a tak pokračovala, tá, ktorej si skúšal tep.
Čokoláda, zaplo mi.
A iné veci, dokončila. Som dole, povedala a zavesila.
Cestou som sa dozvedel o nej, o Marcovi a jeho rodine. Rozprávala. A šoférovala systémom brzda plyn.
Ponáhľaš sa niekam? spýtal som sa jej.
Do Monaca. Prudko zahla do jednej z ulíc a tam na výpadovku. Zastavili sme na čerpačke, natankuj, ja idem nakúpiť, kričala zabuchujúcim sa dverám.
Natankoval som, posadil sa za volant a nastavil navigačný systém. Keď prišla, bez slova si sadla na miesto spolujazdca.
Ako veľmi sa ponáhľame? spýtal som sa.
Kedykoľvek budeš môcť pridať, tak pridaj.
Podala mi bagetu a flašu s nápojom. Predtým ju otvorila.
Marco povedal, že by sme to mohli stihnuť, začala rozprávať a medzi tým hltavo odhrýzala so svojej bagety. Že si robil šoféra, nadhodila.
Robil som kde-čo, odpovedal som neurčito.
Aj šoféra? vyzvedala.
Dá sa to nazvať aj tak, ale radšej som zmenil tému. Prečo neletí? opýtal som sa.
Starý pán, ako hovorili tomuto bodrému šesťdesiastnikovi, nerád lieta.
A cestou sa ešte zastavíte v Lyone. Je trochu svojský, dodala.
Po Monacu ma navigovala ona, prišli sme dosť skoro na to, aby sme si dali sprchu a niečo na jedlo. Potom ma zoznámila s Marcovou matkou a svojou mamou, barónkou.
Nedajte sa zastrašiť, povedala mi a žmurkla. Ako som neskôr pochopil, myslela tým na svojho manžela.
Dostal som väčšie auto a starého pána. Obišiel ho a hovorí, budem šoférovať.
Nie, a sadol som si za volant. Sadol si ako spolujazdec a vyrazili sme.
Hral sa s rádiom, s ovladaním všetkého možného. Otváral strešné okno. Šli sme asi dvesto. Potom preliezol dozadu. Hneď zase naspäť. Odopol mi pás, aby vedel ako to pípa.
Musíme na pumpu, oznámil som. Zastali sme na prvej a ja som vystúpil nabrať benzín, kým on ostal v aute. Keď som platil, objavil sa pri vedľajšom pulte, objednal si kávu a croissant, vzal si časopis a pokojne sa usadil.
Všetko? spýtala sa slečna za pokladňou, keď som jej podával kartu, ktorú mi dala Čokoláda.
Ešte moment, odbehol som medzi regále a zobral krabicu s papierovými vreckovami. S tými vyťahovacími.
V aute som krabicu položil na prístrojovku pred spolujazdca. Cez okno som videl, ako si starý pán číta.
Zavolal som Marcovi.
To je často takýto? opýtal som sa ho.
Vždy, odpovedal.
Aha... povedz mi, má nejaké zdravotné problémy? Nízku zrážanlivosť krvi napríklad?
Nič mu nie je. Je zdravší ako ja. Prečo sa pýtaš? nechápal.
To len tak, a položil som.
Asi po desiatich minútach dopil kávu, vyšiel von a nastúpil.
Na rovnej ceste som prudko pridal, krabica sa mu zošmykla na kolená, zachytil ju a prekvapene na mňa pozrel. Vtedy som mu lakťom rozbil nos.

Viete, že ho to dosť vyviedlo z rovnováhy? barónka ticho cinkala lyžičkou o šálku.
Vlastne áno, dúfal som v to, usmial som sa.

Deň pred tým som bol doma a nič nerobil. Serba sa ohlásil, že sa zastaví, a tak som ho čakal. Ráno mi zaklopal na dvere Sebastián. To je znamenie, je čas výjsť hore na strechu.
Pozri sa na tých ľudí, Sebastián Alejandro Villacieros mával rukou smerom dole, do ulice. Pod balkónom jeho ateliéru ožívalo mesto.
Toľko obrazov, pokračoval, sôch, príbehov a farieb. Emócií. Len sa pozri, ten pohyb, slnko vo vlasoch. Paríž otlačený v podrážkach topánok. Ruky dochytané zábradlím, košele, tričká a podprsenky nasiaknuté vôňami. Ľahký kávový opar... Aróma koňaku.
To je z flaše, hovorím. Nalejem ti?
Len vystrie ruku s prázdnym pohárom a nespúšťa oči z ulice a jej života. Nevšimne si, že má naliate, drží pohár a zaujato pozoruje dianie dole. Cinknem svojím pohárom o Sebastiánov, jeho zrak preostrí do reality a odpije si.
Nádherné, povzdychne si.
Ešte chvíľu sa fascinovane pozerá dolu, potom vôjde dnu, mimovoľne natiahne ruku, zoberie fľašu a upiera pohľad na plátno. So zastretým pohľadom doleje pohár, podá mi ho a napije sa z fľaše. Postaví sa k stojanu a uhlíkom kreslí svoju fantáziu.

O niekoľko ulíc ďalej stojí takto na balkóne Volgan a telefonuje. Rozpráva angličtinou bez prízvuku.
A tento svet, Paríž, pozoruje a vidí inak.
Jacek ešte spí. A Serba číta noviny dole v aute pred jeho domom. Vždy si sadne do auta o pár minút skôr a číta si.
Pôjde na letisko, vysadí Jaceka pred odletovým terminálom a počká na let z Londýna. Bude sa len tak pozerať na cestujúcich ponad svoje noviny.
Jacek počká svoje lietadlo do Ríma a na dva dni odletí do večného mesta.

Vrátim sa do izby a dospávam zobudzajúce sa mesto. Aspoň niekoľko hodín, pomyslím si. A hneď na to sa zobudím na zvonenie.
Idem za tebou, oznámi mi Serba v telefóne.
Dobre, odpoviem a on zloží. A znovu zadriemem na pár minút alebo hodín. Nikdy to neviem, zdriemnuť si len na pár minút.

Keď som zišiel dole na kávu, Serba tam už bol.
Sedeli sme v malej kuchyni Sebastiánovho hotela. Nohy som si vyložil na vedľajšiu stoličku a pozoroval, čo sa deje okolo.
Alita tancovala medzi sporákom, veľkou kuchyňou a komorou. Karenina zaujato študovala nejakú knihu, robila si poznámky, zvyrázňovala slová.
Serba, ako vždy, čítal noviny a pri tom sa pohupoval na stoličke a Sebastián si niečo čmáral do skicára. Pravá ruka mu rýchlo kmitala po papieri a ľavá sa ani nepohla. Ako som prišiel, držal v nej pohár s koňakom na polceste k ústam.
Na chvíľu sa nad ním zastavila Alita a sledovala, ako pracuje. Keď si uvedomil, že vedľa neho niekto stojí, zdvihol oči.
Máš nový náramok? spýtala sa ho, keď si vyberala slúchadla z uší.
Prikývol a po chvíli dodal, uhm.
Veľmi pekný, ozvala sa z druhej strany stola Karenina a ani sa len nepozrela.
Serba pozrel okolo, zamrkal medvedími očami, ale nikto naňho nehovoril. Otočil list a čítal ďalej.

Vyšiel som z kuchyne na toalety a hneď za mnou vošiel Serba, postavil sa na opačnú stranu. Po chvíli prehovoril. Volgan by chcel, aby si niekoho spoznal.
Nosíš zbraň, hovorím mu.
Väčšinou nosím zbraň, odpovedá on.
Myslím tú druhú.
Aha. No, preto chce, aby si niekoho poznal. Na chvíľu je zase ticho. Vieš, tá druhá je pre teba, Jacek povedal, že ťa poteší.
Sedem päťka? opýtam sa.
Kompakt, dopovie on.
Nechaj si ju, povedal som. A keď príde na to zoznamovanie, zober ju so sebou.
Ale Jacek si myslí... začal, ale skočil som mu do reči.
Nechcem zbraň.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prirovnávajú ho k Procházkovi. Končí Galko v politike?

Odídenci zo SaS pomohli otvoriť schôdzu.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako Ficovi chutí bezmocnosť

Prečo sa predseda Smeru hnevá na Bugára.


Už ste čítali?